22. nedeľa po ZSD  Lk 16, 19-31

Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy…“

Evanjelista hovorí “«Bol istý bohatý človek»”, a jedným ťahom štetca vykresľuje jeho obraz, “«Obliekal sa do purpuru a kmentu »”. Dnes by sme povedali že mal na sebe značkové oblečenie od hlavy až po päty; vnútorná chudoba má potrebu sa prejaviť vo vonkajšom luxuse. “

«A deň čo deň prepychovo hodoval.»”, čiže má nenásytný hlad; myslí si, že svoj vnútorný hlad môže utíšiť jedlom. Toto je jediný opis, ktorý nám o boháčovi poskytuje Lukáš.

«Žobrák, menom Lazár»”, jediný raz, kedy má postava z podobenstva meno, toto meno znamená ‘Boh pomáha’, “«líhal pri jeho bráne plný vredov»”. “«Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy»”, čiže tie najnečistejšie zvieratá, tvory, ktoré boli považované za najnečistejšie “«prichádzali a lízali mu vredy»”. Lazár je teda nečistý medzi nečistými.

 A Ježiš prekvapivo pokračuje “«Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona».

Aby sme mohli dobre pochopiť toto Ježišovo podobenstvo, musíme si uvedomiť, že je určené farizejom, ktorí sa Ježišovi posmievali za to, že povedal, že nie je možné slúžiť aj Bohu aj mamone. A práve preto, že je určené farizejom, Ježiš používa farizejské kategórie odmeny a trestu, ktoré nás čakajú na druhom svete.

Pomáha si pri tom knihou, ktorá bola v tom období veľmi známa. Ide o Enochovu knihu, na základe ktorej bolo kráľovstvo mŕtvych považované za obrovskú priepasť, a v ktorej najsvetlejším miestom bolo Abrahámovo lono, a najtmavšie miesto bolo určené pre zlých.

“«Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle», výraz ‘peklo’ je prekladom gréckeho slova ‘ade’, ktoré znamená ‘kráľovstvo mŕtvych’, “«v mukách pozdvihol oči»”, konečne si všimol Lazára. Boháč z toho podobenstva nebol odsúdený za to, že sa zle správal k chudákovi, ale za to, že si jednoducho nevšimol, že existuje. Až teraz, keď je v núdzi, konečne si ho všimne.

 Ale boháč nie je schopný sa zmeniť, jeho perverzný systém myslenia je v ňom natoľko zakorenený, že ani teraz nie je schopný požiadať; ešte stále prikazuje: “«’Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou»”, a pokračuje, “«’pošli Lazára »”, on, boháč, si myslí, že má na všetko právo. Každý má slúžiť jemu, on nikdy neposlúžil nikomu.

A Abrahám mu odpovedá, vždy podľa farizejskej teológie, výrazmi odmeny a trestu “«’spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé’»”. A tak ako na zemi žili v dvoch odlišných svetoch, ktoré sa nestretali – opakujem, boháč si chudáka nevšimol – aj teraz sú v dvoch úplne vzdialených svetoch.

Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho’»”, Lazár mu má iba poslúžiť, “«’do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov’»”. Zaujíma ho iba jeho rodina, nehovorí “ pošli ho medzi ľudí, pošli ho, aby oznámil všetkým, čo sa stane tým, čo honobia majetok, a nemyslia aj na iných”.

 Nie, boháč je nevyliečiteľný egoista, myslí iba na seba a je presvedčený, že má na všetko právo. A tak ho chce poslať ku svojim bratom, ku svojej rodine, ostatní ho nezaujímajú.

A hľa Abrahámova odpoveď: “«Majú Mojžiša a Prorokov’»”, tých, ktorí ustanovili zákony v prospech chudobných. Mojžiš povedal “slovo Pánovo je, aby nikto nezostal v núdzi ”, proroci hromžili proti bohatým , “«’nech ich počúvajú’»”.

A boháč odpovedá: “«Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie’»”. Ježiš na to reaguje dôležitým a dramatickým výrokom, “«Abrahám mu odpovedal: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.’»”

Prečo toto Ježišovo tvrdenie? Lebo tí, čo neboli schopní podeliť sa o svoj chlieb s hladným človekom, nikdy neuveria v zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorého je možné spoznať iba – ako neskôr napíše Lukáš v príbehu o Emauzských učeníkoch – pri lámaní chleba. Je to veľmi vážne napomenutie proti rakovine bohatstva. Človek, ktorý sa nakazí touto chorobou, sa nedá vyliečiť ani na druhom svete.

Elie Wiesel spomína legendu o jednom rabínovi. Povrávalo sa o ňom, že vraj každé ráno vystupuje do neba. Samozrejme, našli sa takí, čo týmto zvestiam nedôverovali. Jeden človek sa odhodlal, že rabína bude sledovať, všetko preskúma a snáď sa mu podarí odhaliť niečo, čo zruinuje falošnú fámu svätosti. So svojím zámerom sa zveril ostatným. Raz ráno číhal na rabiho. Rabi vyšiel zo svojho domu a smeroval k lesu. Cestou zbieral raždie a nakoniec vošiel do chatrče istej ženy, nevládnej stareny. Keď sa rabi o ňu postaral, vybral sa na spiatočnú cestu. Keď sa vrátil naspäť aj zvedavec, čakali ho mnohí nedočkavci, aby sa ho spýtali: „Čo si videl? Je pravda, že rabi vystupuje do neba?“ On im odvetil: „Nie. Náš rabi vystupuje ešte vyššie.“

Boháč nebol z tých, čo otvorene priznajú, že neveria v Boha a nedôverujú ľuďom. Pokladal sa za Abrahámovho syna. K chudákovi sa nesprával násilne, ani sa od neho s odporom neodvracal. Nič nemal proti tomu, keď pri jeho bráne ležal úbohý, odpudivo vyzerajúci žobrák a hľadel naňho, ako vchádza do svojho domu. Zostal však k potrebám svojho trpiaceho brata sebecky ľahostajný.

Pretože Lazar nemal priateľov, domov, peniaze, ba ani čo jesť, naliehavo potreboval pomoc. Deň za dňom sa míňal a on bol stále v rovnakom položení, kým boháč mal všetko, na čo si pomyslel. Zo svojho nadbytku mohol zmierniť utrpenie chudáka, no bránilo mu v tom sebectvo.

Podobne sebecky žijú mnohí aj dnes. Aj v našom najbližšom okolí žije mnoho ľudí trpiacich nedostatkom potravy a odevu alebo bez strechy nad hlavou. Ak si týchto ľudí nevšímame a ak im nepomáhame podľa svojich možností, previňujeme sa a so svojou vinou sa nebudeme chcieť raz stretnúť.

Boh odsudzuje každú žiadostivosť ako modlárstvo a uráža ho každé uspokojovanie sebeckých záľub. Keďže boháč sa stal správcom majetku len z Božieho rozhodnutia, mal povinnosť starať sa práve o takých ľudí,  ako bol Lazar z podobenstva. 

V dávnych časoch neboli nemocnice, kde by sa postarali o chorých. Trpiaci a chudobní boli odkázaní na súcit a pomoc tých, ktorým Boh zveril bohatstvo. Tak to bolo aj v prípade žobráka a boháča z podobenstva.