Nedeľa o Samaritánke  Jn 4, 5-42

Evanjelista Ján podáva príbeh ženy Samaritánky v troch obrazoch:

1. V prvom obraze vidíme Ježiša prichádzajúceho k Jakubovej studni, kam vzápätí prichádza aj žena Samaritánka pre vodu. Keď žena nabrala vodu a vystúpila zo studne, Ježiš ju oslovil: „Daj sa mi napiť.“ Ženu to iste zarazilo, lebo v tom čase ani Židia, ani Samaritáni; ani muži, ani ženy neudržiavali žiadne vzťahy, ale sa vyhýbali vzájomným kontaktom. Pramenilo to zo vzájomnej nevraživosti, ktorá trvala už niekoľko storočí. Samaritáni si totiž z protestu proti Židom vybudovali vlastnú svätyňu na hore Garizim v Samárii a tam prinášali obety Bohu a klaňali sa mu. Odmietali sa klaňať a modliť k Bohu v Jeruzalemskom chráme.

Čo Ježiša možno prekvapilo, bola komunikácia zo strany Samaritánky. Žena odpovedá Ježišovi pravdivo, ba aj sama mu kladie otázky. Dokonca na citlivú otázku, kde je jej muž – Samaritánka odpovedá, že nemá muža. Bola to pravda, lebo jej predchádzajúce hriešne vzťahy neboli manželstvá uzavreté pred rabínom.

A práve z tohto postoja Ježiš vypozoroval, že žena má ducha kajúcnosti. Lebo priznať sa k hriechu, to je základný postoj viery a pokánia. A navyše – žena to neskôr priznala aj pred ostatnými obyvateľmi svojho mesta: „Povedal mi všetko, čo som v živote porobila.“ V prvom obraze tejto scény pri Jakubovej studni teda vidíme, že Samaritánka splnila prvú podmienku ducha kajúcnosti – mala pokorné srdce a dokázala si priznať hriech.

2. Druhý obraz nám približuje vnútorný svet ženy. Ukazuje jej meniaci sa postoj k Ježišovi; alebo – inak povedané – dozrievajúci postoj viery v Ježiša Krista. Na začiatku ho nazve „Žid“, neskôr mu povie „prorok“ a nakoniec tento vzťah vrcholí, keď sa Ježiš pred ňou prizná, kým vlastne je. A Samaritánka v ňom spoznáva Mesiáša! A čo je obzvlášť krásne – ona aj túto pravdu o Ježišovi vyzná pred ľuďmi, načo Sichemčania prichádzajú za Ježišom. Na základe stretnutia s ním aj oni vyznávajú: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“

Táto žena pri Ježišovi rástla vo viere, pretože ho počúvala, rozmýšľala o jeho slovách, pýtala sa – jednoducho: rozprávala sa s ním. A Ježišovi sa toto veľmi páčilo, lebo druhá podmienka ducha kajúcnosti je postupný rast viery v Ježiša ako nášho osobného Vykupiteľa.

3. Tretí obraz. Žena necháva pri studni džbán a uteká do mesta zvestovať ľuďom: „Poďte sa pozrieť – vari to nie je Mesiáš?“ A ľudia na jej slovo vyšli z mesta a išli k studni za Ježišom. Evanjelista Ján napokon uzatvára tento príbeh: „Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slová ženy.“

Teda tretí prejav ducha kajúcnosti je to, čo dokázala urobiť žena – Samaritánka po stretnutí s Ježišom: vyšla zo svojej izolácie a začala evanjelizovať.

Milí bratia a sestry, tento príbeh od Jakubovej studne bol zaznamenaný aj pre nás.

Ak chceme v tomto pôstnom čase získať ducha kajúcnosti, treba si dobre všímať a osvojovať tieto tri veci:

1. Pravdu o sebe – napr. pri večernom spytovaní svedomia, pri sv. spovedi či pri rozhovoroch v rodine.
2. Prehlbovať vieru v Ježiša Krista – otvoriť si pre neho srdce a postupne si vytvárať k nemu stále bližší vzťah, aby bol pre nás blízky ako človek, ale aj Boží Syn, Vykupiteľ a Spasiteľ.
3. Osvojiť si túžbu Ježišovho srdca po evanjelizácii. Jeho úprimná láska k Samaritánke zmenila jej srdce, takže sa stala Ježišovou spolupracovníčkou. Mnohým rozdávala lásku Ježišovho srdca a pomáhala im meniť ich životy.

Tomáš Akvinsky hovorí, že pravda je len jediná, a pochádza od Boha. Ak však Boha odstránime zo života, potom sa nečudujme, že sa vytráca pravda z dnešného sveta.