24. nedeľa po ZSD / Lk 8, 40-56

Homília

      Matka Terézia z Kalkaty, známa svojou starostlivosťou o chudobných a biednych, sa raz počas svojho života takto modlila: „Trpím, pretože sotva pomôžeme jednému v jeho biede, už je tu ďalší s iným problémom.“

      Asi takýto pocit môžeme mať z počutia dnešného čítania zo sv. evanjelia. Jairovi, predstavenému židovskej synagógy zomierala jediná, dvanásťročná dcéra. Prišiel za Ježišom a na kolenách prosil, aby prišiel do jeho domu a urobil niečo, aby nezomrela. Na ceste do jeho domu ho strela istá chorá žena, ktorá už na lekárov minula celý svoj majetok.
      Zdá sa, že život človeka na tejto zemi je plný bolesti, nielen dnes, ale aj za čias pozemského života Ježiša Krista.

KE      Ako sa teda môžeme Ježiša dotknúť dnes?
DI      Môžeme sa ho dotknúť cez modlitbu. Čo je modlitba ak nie dotýkanie sa Ježiša Krista, rozhovorom s ním a pozvaním do nášho života? Chorá žena sa dotkla Ježiša veľmi jednoduchým spôsobom a dosiahla všetko, čo si priala. Stačí len dotyk modlitby.

Ale len tí sa skutočne dotknú Ježiša, ktorí sa modlia s vierou.

Evanjelium to zreteľne pripomína: bola to viera, ktorá žene umožnila kontakt s Ježišom Kristom: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ (Lk 8, 48).

Ježiš k nám prichádza v Eucharistii a robí si v nás príbytok. „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6, 56)

PAR      Nemecký kazateľ páter Perin rozpráva, že skupina katolíckych skautov sa ráno rozišla do okolia robiť dobré skutky. Večer sa skauti zhromaždili pri ohni a každý rozprával, čo dobré sa mu podarilo v ten deň urobiť.
     Keď prišiel rad na najmladšieho, ten sa akosi smutne priznával, že nemal príležitosť na nijaký dobrý skutok. Vtom sa z tmy priblížil k ohňu vysoký muž a obrátil sa na vodcu skautov týmito slovami:      

„Prišiel som vám poďakovať za to, že jeden váš skaut mi dnes zachránil život. Bol som v lese s tým úmyslom, že si vezmem život obesením. A tam ma stretol jeden váš skaut. Tento najmenší. A pozdravil mi tak pekne, tak srdečne, tak anjelsky, že sa mi znova zachcelo žiť. Zachránil mi život.“ (Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 48) 

Evanjelium nám rozpráva príbeh ženy, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok. Vyskúšala azda všetky lieky. Evanjelista Lukáš nám hovorí, že na lekárov minula celý svoj majetok, ale žiaden jej nevedel pomôcť. Jej choroba patrila v tom čase medzi nevyliečiteľné. Dnes by stačil azda malý chirurgický zásah. Len ťažko si môžeme predstaviť, ako trpela.
      No nebolo to len fyzické utrpenie. Podľa židovského zákona, žena, ktorá trpela takouto chorobou, bola považovaná za „nečistú“. A nečistým sa stával každý človek i každá vec, ktorej sa dotkla. Táto žena bola odsúdená žiť v úplnej izolácií, bola oddelená od náboženských zhromaždení i od svojich blízkych. V zástupe, ktorý bol okolo Ježiša Krista, vlastne ani nemala byť. Ak by tam boli ľudia, ktorí ju poznali, zaiste by už na ňu kričali, aby odišla. Zo strachu, aby azda nebola odhalená, neodvážila sa priamo osloviť Ježiša Krista. No práve v neho vkladala všetku svoju nádej. Evanjelista Matúš opisuje, čo sa odohrávalo v jej vnútri: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ (Mt 9, 21) Pristupuje teda k Ježišovi odzadu a dotýka sa jeho odevu. Dalo by sa povedať, že riskuje všetko, len aby získala ľudskú dôstojnosť, ktorú jej choroba vzala.
      A stal sa zázrak. Prestala krvácať.
      Ale Ježiš sa hneď spýtal: „Kto sa ma to dotkol?“ (Lk 8, 45). Apoštol Peter udivený Ježišovou otázkou reagoval slovami: „Učiteľ, veď sa tlačia zástupy a tisnú ťa!“ (Lk 8, 45). Ale Ježiš nebol spokojný s touto odpoveďou. Vedel, že niekto z tohto početného zástupu, ktorý sa na neho tlačil, sa ho celkom zvláštne dotkol. Dotykom plným viery vychádzajúci z beznádejnej núdze. Niekto urobil skutočný a živý kontakt s Bohom. A ten niekto prijal uzdravujúcu silu.