Nedeľa myronosičiek / Mk 15,42 - 16,8

Homília

      Každý z nás, kto už v živote zažil nejaký príjemný a krásny zážitok, chce ho vyrozprávať svojím blízkym a známym. A neraz ho rozpráva mnohokrát, lebo sa s ním chce podeliť. Len keď sa podelí, len vtedy to naozaj dokonale prežije. 
      Tak robí aj Cirkev. Má radostný zážitok zo vzkriesenia nášho Pána. Preto už tretiu nedeľu počúvame zo sv. evanjelia o radostnej zvesti, ktorá sa stala v to prvé veľkonočné ráno: „Ježiš Kristus vstal z mŕtvych ako predpovedal. Daroval nám večný život a veľké milosti.“ 

      Dnes je to radostné rozprávanie o tom, ako niekoľko žien išlo v nedeľu ráno k hrobu pomazať Kristovo telo, pretože pri jeho pohrebe to už nestihli urobiť. Cestou rozmýšľal len o jednom: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu“ (Mk 16, 3). Kameň bol totiž veľmi veľký. Pri hrobe ich však anjel oslovil: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili“ (Mk 16, 6). 
      Predstavme si, že ideme po neznámej krajine, blúdime cudzím svetom. Zrazu uvidíme smerovú tabuľu: Cesta vedie tam a tam... Koľko je v nás vtedy radosti!... Veľká noc, Kristovo vzkriesenie – to je ukazovateľ cesty k večnému životu.

      Ak cestujeme po svete, medzi mnohými pamätihodnosťami navštívime aj hroby mnohých významných osobností. Povedzme: V Moskve na Červenom námestí leží Lenin. Vo Florencii je pochovaný A. Dante. V Assisi sv. František... Ale na jednom hrobe, na Božom hrobe je nápis: Vstal. Niet ho tu! 
            Do vlaku, ktorý bol plne odsadený cestujúcimi, pristúpil aj rehoľník v reverende a s bradou. Skoro sa zapojil do rozhovoru, len malé dievčatko sa bojazlivo naňho pozeralo. Až keď ju ponúkol sladkosťami a uistil, že jej nič neurobí, osmelila sa: „Ty si kto? Máš sukňu ako mamka a bradu ako ocko!“ „Ja som ten, čo hovorí o Pánu Bohu.“ „Aha, tak ty si mamička, lebo tá nám hovorí o Pánu Bohu.“ 
      Táto odpoveď dieťaťa nám veľmi napovedá, akú úlohu má aj dnes – žena a matka – v rodine. Dobrá a statočná veriaca žena je v rodine tou prvou osobou, ktorá zviditeľňuje Boha. Len kde je dobrá, statočná a veriaca žena, tam je aj dobrá výchova. Práve i týmto bohabojným ženám a matkám je venovaná spomienka v dnešnú nedeľu.

V jednej nábožnej západnej farmárskej oblasti hrozilo, že sucho zničí celú úrodu. Posledným zúfalým činom, ktorým miestny kňaz požiadal celé spoločenstvo, bolo, že sa všetci zišli na jednej farme, kde sa mali modliť za dážď.
Zhromaždili sa tam celé davy farmárov. Kňaz vystúpil na traktorovú vlečku a stadiaľ oslovil farmárov. Povedal:
- Bratia a sestry, vidím, že ste sa tu dnes zhromaždili, aby ste sa pomodlili za dážď.
- Áno, tak je, odpovedal zástup.
- Ste teda presvedčení, pokračoval kňaz, že máte dostatočnú vieru, aby sme privolali dážď?
- Áno, znova zahučal zástup.
- Ja vám verím, ale predsa mám pochybnosť.
- Zástup mlčal, čakal, čo povie kňaz.
Bratia a sestry, kde teda máte dáždniky?
Nie je to tak aj s našou vierou?
Dnes prichádzame do chrámu s celou kresťanskou Cirkvou, aby sme oslávili Kristovo víťazstvo nad smrťou. Ale naozaj žijeme v istote tohto Kristovho víťazstva?